Totalitná demokrácia?

V súvislosti s dianím okolo nešťastného prípadu rusko-anglického agenta a jeho dcéry v Anglicku, treba sa zamyslieť nad súčasným chápaním zmyslu a uplatnenia funkcie „právneho štátu“ a ľudsko-právnej agendy v demokratických krajinách. Totalitným režimom sa oprávnene vytýkalo, že štátna moc a politici sa často uchyľujú k zneužitiu represívnych zložiek a súdov a k porušovaniu princípu „prezumpcie neviny“. Často napr. pomenovali vinníka skôr než došlo k súdu, vynucovali od obžalovaných, aby sami dokazovali svoju „nevinu“ a podobne. Svedčia o tom mnohé smutné procesy, ktoré poznáme z minulosti a neprajeme si ich návrat.

Prevrat v r. 1989 mal navodiť v našej krajine mimo iné taktiež definitívny odklon od podobného chápania práva a nastoliť demokratickú ľudsko-právnu agendu, nezávislosť súdov a represívnych orgánov a vytvoriť tzv. „právny štát“. Vývoj po roku 1989 však ukazuje, že do našej politickej aj právnej praxe sa čoraz viac  vracajú (alebo ešte neodišli?) podobné totalitné prvky. Nie inak je to bohužiaľ aj v praxi uplatňovania medzinárodného práva.

Kde sú dnes Havlove a Langošove deti a iní európski a americkí „kazatelia“, ktorí nás poučovali o právnom štáte, ktorý vraj je nevyhnutnou charakteristikou demokratického štátneho útvaru? Zostali po nich iba pravdo-láskarské reči ohlupujúce najmä mládež, ktorá nezažila minulosť a menej vzdelaných občanov.

V zrkadle posledných udalostí vo svete ako aj u nás, odkrýva kapitalizmus svoju pravú tvár, tentoraz už bez tradičnej masky. A ako to vravel onen umierajúci rabín: „všetko je inak“.

Nie som právnik, som iba vedec na dôchodku, preto by som uvítal, keby sa našiel statočný právnik či politológ (najlepšie z radov poradcov pána prezidenta Kisku – tí sú najkovanejší), ktorý by na moje nasledujúce otázky dal vyčerpávajúcu odpoveď:

Je Veľká Británia právny štát? Sú vôbec krajiny EÚ, USA a mnohé ďalšie tzv. „demokratické“ krajiny, právnymi štátmi? Rešpektujú tieto štáty zásady platného medzinárodného práva zakotveného v samotnej charte OSN a v mnohých medzinárodných dokumentoch, ktoré samy podpísali a ratifikovali?

Mrs Theresa May a Mr Boris Johnson ešte pred plným rozbehnutím vyšetrovania pozadia udalostí Scotland Yardom „odhalili“ páchateľa (Boris Johnson dokonca odhalil aj objednávateľa zločinu v osobe samotného Putina). Nato pani Mayová vzápätí vyniesla aj rozsudok a vyzvala páchateľa odporného zločinu, aby sa verejne priznal. Keďže sa tento nepriznal, považovali to za priťažujúcu okolnosť, presne tak ako v stalinských a gottwaldovských procesoch. Potom už nebolo nič ľahšie ako presvedčiť niektorých partnerov v EÚ, aby sa pridali k už vynesenému rozsudku svojím dielom, aby v tom nezostala pani Mayová sama ak  (nedajbože!) to nevyjde. Aké je to jednoduché! Koniec-koncov, ak to chcú pani Mayová a pán Trump, aj motyka vystrelí.

Tak sa mi natískajú nasledujúce otázky:

Ktoré z nižšie uvedených krajín sú nám vzorom v dodržiavaní medzinárodného práva a noriem právneho štátu?

Štáty, ktoré sa aktívne zúčastnili alebo podporovali „humanitárne bombardovanie“ Juhoslávie?

Štáty, ktoré bez súhlasu BR OSN a napriek odporu Medzinárodnej  organizácie pre kontrolu chemických zbraní (OPCW) prepadli a spustošili Irak zanechajúc státisíce mŕtvych, ranených, obrovské materiálne škody a vydali krajinu napospas Islamskému štátu?

Štáty, ktoré spustošili a spôsobili rozvrat Sýrie, Líbye a Afganistanu?

Štáty, ktoré svojím konaním vyvolali vznik „Islamského štátu“ a iných teroristických skupín a tam, kde je to vhodné ich využívajú proti legálnym vládam v niektorých krajinách?

Štáty, ktorých bojové letectvo a námorníctvo operujú vo výsostnom vzdušnom priestore a vodách suverénnych štátov bez súhlasu ich legálnych vlád?

Štáty, ktoré okamžite označili vinníka v prípade sporného zostrelenia lietadla nad Ukrajinou, čím zviazali ruky medzinárodným vyšetrovateľom? No pravdaže, čo treba vyšetrovať, keď vinník je už dávno známy?

Štáty, ktoré obviňujú Rusko z anexie Krymu, hoci Európsky súd konštatoval, že spôsob pripojenia Krymu k Ruskej federácii nebol v rozpore s platným medzinárodným právom? Stačilo, aby politickí predstavitelia týchto štátov  „neuznali“ vykonané referendum (hoci tam boli pozvaní, ale úmyselne sa ho nezúčastnili!) a bola z toho „anexia“. Aké je to jednoduché…

Štáty a ich predstavitelia, ktorí teraz so „stiahnutým chvostom“ (akoby sami boli previnilci), takmer na povel, posielajú domov ruských diplomatov, lebo však „fuck medzinárodné právo a akékoľvek právo, keď ide o naše záujmy!“ (k tomu by som ešte rád dodal aj preslávený citát pani Nulandovej z Majdanu: „fuck EÚ“).

Závery, ktoré z týchto skutočností  pre nás plynú, musia demokraticky zmýšľajúcich ľudí znepokojiť, prebudiť ich záujem o politiku, ktorá sa za ich chrbtami a v rozpore s ich skutočnými záujmami vedie, kriticky hodnotiť aktivity všetkých masmédií a ich poplatnosť záujmom domáceho a nadnárodného veľkokapitálu a ich horlivých domácich služobníkov a žiaľ aj niektorých novinárov – vykladačov „práva a zákona“, vrátane nášho prezidenta – Andreja Kisku.

Dokiaľ naši občania nenadobudnú relevantné odpovede na tieto otázky, zostanú v zajatí lží, ovládateľní ako ovce diletantskými, bláznivými a nepríčetnými politikmi typu Trumpa, Mayovej, Johnsona, Porošenka (oni jeden druhého tak titulujú!) a radu ďalších, pre ktorých platí iba právo silnejšieho, založené na záujmoch veľkokapitálu, ktoré zastupujú. V tom prípade však milí spoluobčania, musíme sa zmieriť so stávajúcou realitou, ktorá sa dá stručne vyjadriť takto:

Zločiny komunizmu vystriedali zločiny kapitalizmu, ktorých trvanie bude podstatne dlhšie a budú mať podstatne viac obetí.

Vstúpili sme do fázy totalitnej „demokracie“, kde sa vyžaduje totálna solidarita a jednota na večné časy (a nikdy inak?).

Bože môj, v akom spolku sme sa my, Slováci a Česi, znova  ocitli?

Nech žije „totalitná demokracia“?!